Povedzte mi, pán doktor, čo mi je? Ja nemám lekárske vzdelanie, prosím, nepoužívajte latinské výrazy. Lebo možno im aj rozumiem, ale keď tak hovoríte aj s tými babkami, ktorých máte v čakárni smutne veľa, a ktoré sa možno aj boja opýtať, veľa dôvery v nich nevzbudíte. Alebo žeby práve tým? Nehovorte mi - všetko vám poviem, až budem mať všetky vyšetrenia. Tie trvajú niekoľko dní, niekoľko týždňov. Čas plný neistoty, nevedomosti, čo sa so mnou deje a čo sa bude diať. Povedzte mi, aké sú možnosti, keď budú výsledky, upresnite, čo ďalej. Nevedomosť prináša strach a zo strachu vzniklo mnoho tragédií. Nevedomosť prináša aj nádej, sladkú, mámiacu. Keď sa ukáže, že bola klamlivá, jej strata môže zabíjať.
Je krásne byť mladou. Je strašidelné byť mladou v gynekologicko - onkologickej čakárni. Väčšinou sú tu ženy od päťdesiat a viac. Pomenej štyridsiatničiek. Jedna tridsiatnička. Ja. Vyplakané oči máme však každá, bez ohľadu na vek. Každá z nás má strach z budúcnosti. Budú to mesiace, alebo roky?
Vy ste mladá na túto diagnózu - počula som neraz. Tiež si to myslím, odpovedám. V očiach sa zjavuje súcit. Dodáva mi silu - neľutujte ma! Ja to zvládnem! Ešte chodím po vlastných, na hlave mám všetky vlasy, dokážem sa sama najesť, v žilách mi prúdi moja krv, nemusia za mňa dýchať prístroje... Som na tom dobre.
A potom Diabol zašepká: „Ako vieš? Metastázy...možno už v pľúcach...možno v mozgu!"
Znova sa začínam báť. Čakám na vyšetrenie a lekárov ortieľ.
Internista je milý. Tlmeným hlasom kladie zvyčajné otázky, ktoré dáva každému pacientovi, no nemám dojem, že som jedna z mnohých. Nebadať žiaden stereotyp, necítim sa ako ďalšia diagnóza, ako ďalší zápis do počítača, ďalšia položka pre poisťovňu. Cítim sa ako pacient, o ktorého sa doktor zaujíma, aj keď nič zaujímavé pre jeho špecializáciu u mňa nenájde. Sestrička si ma pamätá - tá mladá pacientka, ktorú pred pár dňami vzala do ambulancie a utešovala ju, hoci ona sama sa kamsi ponáhľala.
Ďakujem.
Urologické vyšetrenie. Už len pri tých slovách mám nepríjemný pocit. Pani doktorka mi vysvetlí všetko, čo sa bude diať. Aj to, že rúšky mám nechať tak, ako si ich ona uloží, a neupravovať ich. Zasmejem sa. Vraj to niektoré pacientky robia. Sestrička ma po celý čas drží za ruku a zhovára sa so mnou. V uvoľnenej atmosfére sa vyšetrenie stáva aj keď nie príjemným, ale znesiteľným a zďaleka nie takým, akého som sa obávala. Doktorka mi povie, aký je nález, že je všetko v poriadku. Na papieri je množstvo latinských výrazov, ja však viem, čo znamenajú, pretože mi ich objasnila. Cítim sa rovnocenne, neohurovala ma cudzími slovami, ani tajuplným mlčaním.
Ďakujem.
O magnetickej rezonancii viem iba toľko, že ma strčia do tunela. V čakárni je pre pacientov prichystaný leták s popisom postupu. Mizne strach z neznámeho. Neviem rozoznať, kto je lekárka a kto sestrička. Dnu sa vchádza bez kovových predmetov - upozorňujú ma na kovové háčiky podprsenky, čo by mi ani na um nezišlo. Prax je prax. V polohe ležmo, na ušiach slúchadlá ako Otík z Vesničky a v žile kanyla s kontrastnou látkou. Posúvajú ma do tunela a o chvíľu sa ozýva bumbum..buch buch...tam tam tutututu truduru truduru......... nepopísateľné zvuky okolo mňa. Niekedy ako keby vraveli „kde kde kde" a potom zase „tam tam tam", inokedy pripomínajú idúci vlak. Spať sa nedá, aj cez slúchadlá je zvuk silný. Krátim si chvíľu vžívaním sa do kože klaustrofobika. Navrávam si, že mi je zle, že mi tŕpnu ruky, nemôžem dýchať... O chvíľu tomu začínam veriť, nuž tieto myšlienky zaženiem. V duchu sa zaradujem. Dnes nie som na tom tak zle, keď ma takého hovadiny napadnú.
Sestrička (alebo doktorka?) sa pýta, ako som dohodnutá na výsledky. Lekár kázal čo najskôr, odpoviem s malou dušičkou, či sa nebudú hnevať, že ich iní súria, keď majú toľko práce. V poriadku, budete ich mať najneskôr o tri dni - k odpovedi milý úsmev. Necítim sa, že by som obťažovala.
Ďakujem.
Zatiaľ je všetko v poriadku. Nález iba tam, kde bol diagnostikovaný od začiatku. Prichádza toľko očakávaný rontgen pľúc.
Nádor v pľúcach sa prejavuje aj bolesťami chrbta. Pred rokom boli dosť výrazné. A problémy s dýchaním. Párkrát som sa vtedy zobudila a nemohla sa nadýchnuť. Lapala som po vzduchu, pľúca stlačené, akoby mi niekto sedel na hrudníku. Prečo som vtedy nešla k doktorke?
Pľúca čisté.
Usmejem sa na Diabla v mojom vnútri - vyhrávam! Zase a čo viac - vediem! Nebude to také zlé, ako sa mi snaží niekedy našepkať. Uškrnie sa a zalezie. Čaká, vie, že dostane ešte príležitosť. A že zvíťazí.
Posledné vyšetrenie - uroskopia. Sestrička ma pripraví, povie, čo bude nasledovať. Rada by mi zaviedla do žily kontrastnú látku, ale žíl niet. Prichádza doktor. Videla som ho na chodbe, myslela som, že je to medik, taký bol mladý. Hľadá, ťapká po ruke, žíl niet. So smiechom vraví, aby som si ich nabudúce nenechávala doma, ale priniesla so sebou. Volajú inú sestričku, vraj odborníčku na odber krvi, ktorá trafí žilu aj naslepo. Najprv bezradne postáva a potom vyťahuje svoj tromf. „Ja to teda skúsim sem, aj keď tam nič nevidím". Pichne - a úspešne! Nikto nefrfľal, nikto neskúšal bolestivo hľadať ihlou žilu pod kožou.
Ďakujem
Ešte vybehnúť za anesteziológom. Pozrie si všetky výsledky. „Vy ste zdravá, môžete ísť na operáciu." Zabávam sa na tejto vete ešte aj teraz.
Konečne mám všetky výsledky pokope. Konečne sa dozviem, čo bude so mnou ďalej. Nebudem musieť hľadať na internete, kombinovať, robiť hypotetické závery, utešovať sa - možno márne, že nakoniec nejaká šanca na splnenie si nášho sna bude.
Výsledky doktora zneistili. Naskytla sa možnosť menej radikálnej operácie. Bude preto ešte konzultovať s kolegami. Mám prísť na druhý deň.
Šťastná ako už dlho nie. Menej radikálny zákrok! To znamená, že ostane nejaká šanca, že raz, nejakým spôsobom, za pomoci lekárov a možno aj za pomoci obetavej ženy, budú ak nie dvojičky, tak aspoň malá Julinka.
Po dlhej dobe zasvietilo svetielko nádeje. Oči mi žiaria, na perách úsmev. Šťastná vybieham pred nemocnicu, kde už čaká on. Sprevádzal ma na každé vyšetrenie, utešoval, pomáhal. A teraz sa teší so mnou. Je tu, keď je zle; je tu, keď sa teším.
Ďakujem
Diabol sa potichu zachechtal.
