Muri Benkova
Anjelka
S taškami, v košeliach a županoch vchádzame na oddelenie. Ďalší „účastníci zájazdu.
S taškami, v košeliach a županoch vchádzame na oddelenie. Ďalší „účastníci zájazdu.
Milé slečny, milé dámy, kedy ste boli naposledy na preventívnej prehliadke u gynekológa? Páni, tento článok sa týka aj vás, hoci to tak na prvý pohľad nevyzerá. Záleží vám predsa na vašich partnerkách, dcérach alebo matkách, či nie?
Láska. Všetci po nej túžime. Bojíme sa, že o ňu prídeme. Bojíme sa o to viac, o čo je nám ťažšie. O čo ťažšie je tým, ktorí stoja pri nás. Niektorí odídu, napriek tomu, že ľúbia. No niektorí nájdu v sebe toľko sily, že obetujú vlastné túžby, zmenia svoj život, prispôsobia svoj svet a ostanú s tým, koho milujú. Milujú skutočnou láskou, ktorá prekoná všetko.
Po mnohých dňoch vstávam s optimizmom. Idem síce do nemocnice, ktorú nemám rada, kde ani po viacerých návštevách neviem nájsť ambulanciu a vždy zablúdim a z ktorej nemám ani trochu dobrý pocit. Nie je to tým, že navštevujem špecializovanú - onkologickú - nemocnicu. Jednoducho mi je nesympatická, mám z nej zlý pocit, akýsi vnútorný odpor.
Vyšetrenia. Zakaždým iný lekár, iná sestrička. Iný človek. Iný prístup. Každý človek nemôže byť lekár. Ale každý lekár by mal byť ľudský.
Láska sa nedokazuje vyznaniami, slovami a bozkami. Tie sú iba mašličkou, pekným obalom. Láska sa dokazuje činmi. Skutkami, ktoré spravíme, obeťami, ktoré prinesieme. Láska sa dokazuje bolesťou, ktorú sa nemusíme báť ukázať. Láska sa dokazuje prijatím bolesti milovaného človeka, aj keď tá naša je už taká veľká, že nás priam dusí.
Posledný bezstarostný deň. Taký všedný, obyčajný, ako stovky ostatných. Vedieť to vtedy, vychutnám si ho do poslednej minúty. Lenže - to sme celí my, ženieme sa, pechoríme, utekáme za niečím (alebo sami pred sebou?), stále je niečo treba a to čo je naozaj treba, nám uniká. Až keď je to za nami, obzeráme sa a nejde to späť. Sme zúfalí, že nám život preteká pomedzi prsty, nestíhame ho zachytiť a nechceme si uvedomiť, že sme to my sami, kto riadi tempo nášho života. A ten nás vezie ďalej, cez tunely, serpentíny, no i cez kúsky krásnych scenérií, ktoré nám ho skrášľujú a ktoré ostávajú v našich spomienkach.
Začiatok konca? Možno. Uvidíme. Mala som pred sebou celý život. A vlastne - mám ho stále. Koľko ešte? Pár mesiacov, rokov? Život, živorenie, či umieranie? Je život s vedomím, že umieram, vôbec životom?