reklama

Chcem sa dať operovať, nie vykastrovať

Po mnohých dňoch vstávam s optimizmom. Idem síce do nemocnice, ktorú nemám rada, kde ani po viacerých návštevách neviem nájsť ambulanciu a vždy zablúdim a z ktorej nemám ani trochu dobrý pocit. Nie je to tým, že navštevujem špecializovanú - onkologickú - nemocnicu. Jednoducho mi je nesympatická, mám z nej zlý pocit, akýsi vnútorný odpor.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (32)

 

Je to intuícia, ktorá mi našepkáva, aby som tam nechodila? Alebo je to tým, že práve v tejto nemocnici mi povedali slová, ktoré mi zmenili život, a preto ju nemám rada? Alebo je to doktor, ktorý sa veľmi ponáhľa s operáciou a nechce mi takmer nič povedať?

S úsmevom pozdravím lekársky tím, ktorý má rozhodnúť, ako ma budú operovať. Či vezmú všetko, či niečo nechajú a ak, tak čo. Verím tomu, že to bude dobré. Nakoniec všetko dobre dopadne, a len čo budem úplne zdravá a zotavená, popracujeme na tom bábätku. Lekári odzdravia a ich prvá otázka je tá najhoršia z najhorších: „Máte deti?" Na moju odpoveď zaznie akési zahmkanie, z ktorého je jasné, že už ani nebudú uvažovať o nejakej inej než radikálnej možnosti.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Už viem, prečo je tá nemocnica taká, aká je. Jej chodby sú pokropené miliónmi sĺz, jej múry za všetky roky nasiakli beznádejou, zúfalstvom, smútkom, sklamaním. To všetko cítiť na chodbách, vyžaruje to z nej aj navonok.

 V ordinácii mi doktor konečne povie, čo sa bude diať. Vyjednávam s ním každý krok, ktorý si naplánoval. Nechcem, aby mi vzal niečo, čo nemusí. Nechcem byť až do staroby na umelých hormónoch, pokiaľ to nie je potrebné. Tvrdí, že je to aj tak jedno, po ožarovaní ostane všetko nefunkčné, ale nakoniec privolí, že ak nebude treba, nechá mi tie vaječníky, o ktoré toľko bojujem.

 Bojujem, vyjednávam, skúšam. Budem robiť všetko pre to, aby ostala aspoň nejaká nádej, hoci len maličká, že jedného dňa nejakým spôsobom budem mať ešte dieťa, aj keď ho nevynosím. Darmo mi hovorí, že už deti mám; táto choroba sa snaží zničiť môj sen a ja sa s ňou budem pasovať, až pokiaľ to bude možné. Muž, ktorého milujem, stojí pri mne a bojuje tiež. Možno ešte viac, ako ja.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Doktor stráca trpezlivosť. Asi nie je veľa pacientok, ktoré sa s ním rozprávajú tak, ako ja. No a čo, tak budete nosiť nálepku!, odpovie, keď sa pýtam, či je potrebné vybrať vaječníky, veď vlastné hormóny sú lepšie ako substitučná hormonálna terapia. Nie je to jedno, či ich budete mať mesiac alebo tri? Keď vás ožiarime, aj tak prestanú fungovať. Môžeme ich posunúť dozadu, ale to je len otázka mesiacov, koľko vydržia. Pozrite sa, my vás tu vykastrujeme a budete mať pokoj.

 Príde mi zle. Cítim ako sa mi zatočila hlava, zatmelo pred očami, zdvihol žalúdok. Verím tomu, že použil technicky správny termín, ale kde je etika? Vykastrujeme? Pán doktor, zamysleli ste sa niekedy nad dopadom tohto slova na ženu? Na jej sebavedomie? Viete, aké malilinké a krehké je sebavedomie ženy, ktorá nemôže dať mužovi dieťa? Ženy, ktorej oznámili, že jej vezmú maternicu, vaječníky, že cez polovicu jej brucha sa bude tiahnuť jazva ktorá jej a jej partnerovi bude navždy pripomínať, že už nikdy...? Nie, pán doktor, u vás sa operovať nedám.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Vytackám sa z ordinácie, z nemocnice, plačem celou cestou domov. Všetko je stratené, už je iba otázkou času, kedy mi zavolajú, že mám nastúpiť na operáciu a kedy mi môj najdrahší povie, že to nezvláda. Kráča vedľa mňa, hladká ma, podopiera. Môžem plakať, kým deti nie sú doma. Keď prídu zo školy, musím byť veselá mamina, ktorá má voľno a tak si môžeme niekam vyjsť.

 Vďaka tomu, že o svojej chorobe nemlčím, známi mi odporučia dvoch iných lekárov. Nemám čo stratiť, môžem iba získať. Idem za prvým. Iná onkologická nemocnica. Moderná budova, moderne zariadená ordinácia. Nemám z nej zlý pocit. Doktor so mnou hovorí príjemným tónom, vysvetľuje, vyšetruje. Vďaka kamere môžem sa môžem pozrieť na obrazovke, ako „to" vyzerá. Aj nemedicínskym pohľadom vidieť, že je to zlé.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Začínam sa zmierovať s operáciou. Aj s tou radikálnou. Raz vidieť lepšie ako stokrát počuť, je to pravda. Pýtam sa, aké sú možnosti. Pán doktor zažne vo mne zhasínajúce svetielko nádeje. Všetko záleží od nádoru, od jeho rozšírenia, prípadne metastázovania. Ak by neboli zasiahnuté iné orgány, netreba ich vyoperovať. Tento lekár si získal moju dôveru. Súhlasím, aby ma prípadne operoval.

Ďalší, v poradí už tretí lekár sa zhodne s oboma predchádzajúcimi. Tak ako ten pred ním nechce brať, čo netreba. Záleží na tom, ako hlboko bude narastený nádor.

Neviem sa rozhodnúť, do ktorej nemocnice ísť. Nakoniec zohrá úlohu to, že v jednej z nich robí príbuzný. Som pacient a mám právo vybrať si lekára.

O pár dní zvoní telefón. Na operáciu nastúpte vtedy a vtedy...volajú z prvej nemocnice. Ospravedlním sa, že k nim nenastúpim. Našla som si inú nemocnicu. Nahnevaný hlas na druhom konci sa ma pýta, či je v tom nejaký rozdiel, kde ma zoperujú, či si vyberám podľa toho, aké má lekár oči a že oni mi spravili všetky vyšetrenia a ja si odídem! Slušne odpovedám, že neodchádzam preto, lebo by som pochybovala o profesionalite ich lekárov, jednoducho idem inde, mám právo vybrať si lekára, nemocnicu.

 Je to moje telo, moje zdravie. Ja budem ležať v nemocnici, kde sa o mňa budú starať sestričky, a bude mi omnoho príjemnejšie, ak v tej nemocnici bude jedna osoba, ktorá môže prísť aj mimo návštevných hodín, ktorá mi vysvetlí, čomu nebudem rozumieť, ktorá bude môcť byť pri mne, keď sa budem preberať z anestézy z ktorej mám veľký strach. Ak je operácia nevyhnutná, chcem, aby ma operoval doktor, ktorému dôverujem. Nie taký, ktorý nehľadá možnosti, keď vidí, že pacientovi na nich veľmi záleží. Ak aj operácia nedopadne tak, ako predpokladáme, a naozaj bude treba vziať všetko, viem, že naozaj to inak nešlo, hoci sa doktor snažil nájsť možnosti, aby tomu tak nebolo.

 O pár dní mám termín operácie. Mám niekoľko dní na to, aby som sa zmierila so všetkým, čo ma čaká. Viem, že inej možnosti niet. Viem, že nie je žiadna možnosť, aby som mohla vynosiť dieťa.

 Dúfam aspoň, že tá jazva na bruchu bude tenká a pekne sa zahojí. Tá na duši je už teraz nezahojiteľná, hrubá, vypuklá, škaredá. Zúfalo potrebujem niečo, čoho sa budem môcť zachytiť. Niečo, čo mi vysvetlí, prečo sa mi to stalo. Prečo sa to stalo práve vo chvíli, keď bol konečne môj život šťastný, keď som našla niekoho, pre koho som bola ochotná zmeniť svoj názor nemať už ďalšie dieťa a dokonca som po tom začala túžiť.

 Pozerám sa naňho, ako spí. Som šťastná. Tu a teraz. Nebudem rozmýšľať nad tým, čo bude. Ľahnem si k nemu, objíme ma, ako vždy. V tom objatí sa stráca všetko zlé. Kým budem môcť v tom objatí spávať, nepotrebujem viac.

Muri Benkova

Muri Benkova

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

jedna z mnohých Zoznam autorových rubrík:  Onkologický pacient

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu