Po chodbe sa šuchtajú ženy, čo už majú po tom. Niektoré ubolené, niektoré si na tunajšie pomery veselo vykračujú. Autoritatívna, no usmievavá sestrička ma odvádza na izbu. Na JIS-ke ma víta čerstvo postlaná posteľ, dve ženy po operácii a jedna babka pred, rovnako ako ja. Operovaná je veľmi zhovorčivá. Zato babka iba sedí na posteli, vystrašenými očami sa obzerá okolo seba. Je vystrašená, rovnako ako ja. Najradšej by bola, keby ju nechali tak. Cítim sa rovnako. Ešte radšej by bola, keby ju lekári neposlali ani do nemocnice. Keby ju nechali dožiť aj s jej chorobou.
Stojíme na chodbe a čakáme na vyšetrenie.
Bojím sa, tak veľmi sa bojím, že neviem, čo robiť, aby to prešlo. Pozorujem babku. Podchvíľou si dlaňou prikrýva ústa. Pozrie na mňa. V tom pohľade sa zračí otázka. Rovnaká, akú mám vo svojom vnútri i ja. „Čo bude ďalej?" Strach nás spája. Pristúpim k nej. Pýtam sa, či si nechce sadnúť. Pýtam sa, odkiaľ je, pomaličky začínam rozhovor. Rodina, deti, vnúčatá...vďačná téma. Babka Róžika rozpráva. A jej slová odháňajú môj strach. Zbalil si kufre a odchádza. A ten babkin ho chytá za ruku. Ešte nám zamávajú...
Vyšetria nás, ideme na izbu. Čakanie na lieky si skracujeme zhováraním sa a počúvaním príbehu pani po operácii. Nič veselé. Prišla o dieťatko, šanca mať ďalšie prudko klesla. Doma už má tri, manžel ju opustil a teraz našla muža, ktorý je jej oporou...stojí pri nej aj napriek tomu, že jej tri deti budú možno jediné, o ktoré sa bude starať.
Róžika sedí na posteli. Chvíľu počúva, potom sa zahľadí kamsi do diaľky. Prsty sa dotknú pier... „Poďte, babka, prejdeme sa," vyzývam ju. Nechce sa jej, ale mne sa tiež nechce pozerať sa a cítiť, ako sa umára. Blahorečím rozvetvenému príbuzenstvu a hoci som sa stratila už pri jej neveste, počúvam ďalej. Ja počúvam a nemyslím na svoj strach. Ona rozpráva a nemyslí na obavy.
Už nejesť, iba užiť lieky, dať si vziať krv, niečo si nechať pichnúť, niečo vypiť a potom sa už veľmi nevzďaľovať od vécka. Sestrička je veľmi milá. Prirodzene autoritatívna, usmiata. Práca ju baví, chvíľami si dokonca pospevuje. Všetko robí s ľahkosťou, ani injekcia nebolí. Usmieva sa, aj keď má v očiach trápenie. Prehodí s každou pár viet, nie však takých tých neutrálnych, univerzálnych, či týkajúcich sa zdravotného stavu. Má záujem o každého ako o človeka. Nie sme pre ňu len prácou.
Babka tíško sedí na posteli. Odvrátená hlava neveští nič dobré. Možno by som ju mala nechať samu so svojimi myšlienkami, ale nejde mi to. Podídem k nej. Rukou ma odháňa, hlavu však neotočí. Viem, čo uvidím. Potôčiky sĺz si hľadajú cestičku po vráskavej tvári. Sadnem si k nej na posteľ a objímem ju. Nevravíme nič, len tíško sedíme a plačeme. Ona von, ja dovnútra. Nechcem, aby videla moje slzy. Nechcem, aby sa trápila ešte aj kvôli mne. Napĺňa ma odháňať jej čierne myšlienky, chcem byť tým optimistom, ktorý jej ukazuje hrejivé lúče slniečka, ktoré svieti aj jej a ktoré ona teraz nevidí. Po chvíľke babka šepne: „Keby som sa už nezobudila, bolo by najlepšie." Zabolí ma to. Viem, že deti má vydarené, je na ne hrdá. Pýtam sa, či by im to spravila. Či by to spravila vnúčatám. A či sa nechce dočkať pravnúčaťa. Začne hovoriť o svojich blízkych. Na konci mi sľúbi, že sa z tej narkózy preberie. A usmieva sa!
O pár hodín už babka ani ja nemáme čas myslieť na strach z operácie a z toho, čo bude ďalej. Preháňadlo zabralo, pre istotu dostaneme aj klystýr. Verte, po žiadnej detoxikačnej kúre nebudete tak čistí. Ku koncu už ani neodchádzame z kabíniek záchoda a rozprávame sa ako decká na základnej škole, keď sa idú spolu vycikať. Naša milá sestrička sa usmieva, kontroluje, či je všetko v poriadku. Na dobrú noc miesto bozku dostaneme tabletku.
Ráno vizita, určia poradie, babka ide predo mnou. Sedí na posteli a čaká. Usmievame sa na seba. Pohľad jej zablúdi kamsi mimo, ruka podoprie zamyslenú hlavu. Káravo ju oslovím a v očiach jej zahoria nezbedné ohníky. „Ja viem," odpovie na nevyslovené. Keď ju sestrička zavolá, objíme ma a povie: „Vy ste moja anjelka." A ja viem, že sa o ňu nemusím báť. Viem, že sa z tej sály chce vrátiť. A slzy, ktoré sa mi kotúľajú z očí, sú slzami dojatia a nie strachu, či bolesti.
Každý z nás môže byť niekoho anjelom. Stačí tak málo. Stačí nemyslieť len na seba, neuzatvárať sa pred druhými, nebočiť od tých, ktorí majú problém. Stačí počúvať srdcom, lebo len tak môžeme počuť nevyslovené a vidieť neviditeľné. A potom stačí už len počúvať, povedať pár slov, či podať pomocnú ruku. Ukázať svetielko, ktoré v temnote svojich trápení nevidia. Usmiať sa a byť úprimný. Potom všetko, čo dáme, sa nám vráti. Ten pocit, že sme niekomu čo i len na chvíľku pomohli, je taký nádherný, že ho budete chcieť zažiť znova. Je úžasné vedieť, že práve vy ste vykúzlili úsmev tam, kde boli iba slzy a beznádej. Je to úžasne obohacujúce.
Skúste to. Nemyslite len na seba. Dajte kúsok lásky. Buďte niekoho anjelom. Verte, že ak to spravíte raz, nebude to naposledy.
Ďakujem mojim anjelom z nemocnice v Ružinove:
MUDr. Papcúnovi (obom) a MUDr. Kozolkovej, ktorí mi takmer päťhodinovou operáciou ak nie zachránili, tak určite predĺžili život
Pani doktorke Anesteziologičke za dobre namiešaný „koktail", po ktorom som nemala žiadne problémy ani vedľajšie účinky, a tiež inštrumentárkam (mená už si nepamätám)
Sestričkám na oddelení - a hlavne sestričke Piroške, ktorú by mali naklonovať, pretože svojim úsmevom a prístupom dodáva optimizmus tam, kde ho treba
Ďakujem mojim anjelom, ktorí pri mne stáli vtedy a stoja i teraz.
A špeciálne poďakovanie patrí Palkovi Baričakovie , ktorého chrobáčikom a slovám vďačím za to, že dnes viem byť šťastná.
